Mladšia sestra Beyoncé na novom albume vzdáva hold svojmu rodnému mestu Houston

Keď Solange vydala svoj štvrtý album When I Get Home, jej matka Tina Lawson napísala na Instagrame, že na ňom miestami počuje vplyv nebohého speváka Marvina Gayea, ale predovšetkým zdôraznila, že znie ako Houston. A naozaj. Jej novinka je návratom domov do jej rodného mesta, v ktorom vyrástla so svojou staršou sestrou Beyoncé. Už pred rokmi fanúšikom predstavila vo videoklipe k skladbe Lovers in the Parking Lot miestny obchodný dom. Raper Bun B zo skupiny UGK a niekdajší dvorný producent vydavateľstva Cash Money Records Mannie Fresh si v ňom prekvapivo zatancovali. Tentokrát však ponúka komplexnejší obraz texaskej metropoly a jej špecifickej kultúry. Už niektoré názvy z dopredu zverejneného tracklistu ako S McGregor, Almeda, Beltway, Binz a Exit Scott napovedali, že poslucháčov prevedie svojím rodiskom známym purple drankom, grillz, pestrofarebnými autami candy paints, pomalými chopped & screwed produkciami a miestnym rapom. V rámci proma dokonca oživila notoricky známe telefónne číslo 281-330-8004, ktoré pred rokmi používal vo svojich skladbách houstonský raper Mike Jones.

Beyoncé a Solange s rodičmi v Houstone v roku 1990 (Zdroj: houstonchronicle.com)

Solange začala písať nové skladby počas koncertovania k predchádzajúcemu albumu A Seat at the Table. Naplno sa však do práce ponorila až po tom, čo si potichu prenajala dom v štvrti Third Ward v Houstone. Na tomto mieste kedysi bývala jej rodina, jej matka tu mala dlhé roky kadernícky salón a jej sestra Beyoncé si podľa jej názvu zvolila pseudonym Third Ward Trill. Hlavnými zdrojmi inšpirácie boli pre speváčku Stevie Wonder a jeho experimentálny album Journey Through the Secret Life of Plants k dokumentárnemu filmu o rastlinách, Alice Coltrane, Steve Reich a Sun Ra. Ako hovorí, vo svojej podstate je When I Get Home jazzový album, avšak vplyv lokálnej kultúry z Houstonu na ňom nemožno prehliadnuť. Zmanipulované vokály odkazujú na nebohého dídžeja Screw a jeho chopped & screwed mixtapy, slangové výrazy ako drank, swangers, slab a candy paint odrážajú slovník tamojších raperov, do skladby Dreams prepožičal svoje typické vokály Devin the Dude a z krátkych interludes medzi jednotlivými skladbami sa ozývajú hlasy herečiek Debbie Hallen a Phylicie Rhashad či rapového veterána Scarfacea zo skupiny Geto Boys.

K albumu When I Get Home, na ktorom spolupracovali Pharrell Williams, The-Dream, Metro Boomin, Cassie, Playboi Carti, Dev Hynes, Sampha či Gucci Mane, natočila Solange sprievodný film. Podľa vlastných slov v ňom skúma svoje korene a kladie si otázku, koľko si toho zo seba berieme ďalej a koľko nechávame za sebou. Do kontrastu preto postavila minulosť s budúcnosťou. Pri jeho tvorbe sa opäť raz prezentovala ako vizuálna umelkyňa. Zakomponovala do neho architektonické objekty, kostýmy, choreografie, futuristické elementy a čiernych kovbojov, ktorých vídala ako dieťa bežne na ulici. Tridsaťtriminútovú hudobnú snímku predstavila v Houstone na viacerých miestach dôležitých pre ňu osobne, ale aj pre afroamerickú komunitu. Premietala ho v Unity National Bank, jedinej banke s černošskými majiteľmi v Texase, do ktorej v roku 2016 presunula všetky svoje peniaze, aj v obchode Texan Tire & Wheel, kde si miestni vylepšujú svoje autá. Diváci si ho mohli pozrieť i v bývalom kaderníckom salóne Vita Mutari jej matky alebo v komunitnom centre S.H.A.P.E., v ktorom speváčka strávila letný tábor a v ktorom skupina Destiny’s Child nacvičovala svoje vystúpenia.

Zdroj: facebook.com/solange

Speváčkin predchádzajúci album A Seat at the Table bol o silných posolstvách. Aj na When I Get Home je síce skladba s výrazným názvom My Skin My Logo, ale ako priznáva, tento projekt je skôr o pocitoch. Tomu zodpovedal aj proces celého nahrávania. Jednotlivé skladby vznikali počas pätnásťminútových blokov, v priebehu ktorých stála pred mikrofónom, a následne si z nich vybrala najlepšie tri minúty, ktoré použila do konečných verzií. Hoci sa niektoré vokály pokúsila neskôr prerobiť, vytratila sa z nich pôvodná energia a dynamika, a tak od tejto snahy upustila. Prednosť teda dostali emócie a čaro momentu pred technicky dokonalým hlasovým prejavom. Samotné nahrávanie prebiehalo veľmi rýchlo, nad niektorými produkciami a aranžmánmi však Solange sedela aj osemnásť hodín. Vo finále sa jej ale podarilo vytvoriť kompaktné dielo, ktoré je ódou na jej rodné mesto Houston a pre poslucháčov, ktorí vyrástli na tamojšom hip hope, či už Geto Boys, Slim Thugovi alebo Paul Wallovi, môže byť príjemným závanom nostalgie.