zdroj: The Weeknd (archív Zuzanny Sosnowskej)

Zuzanna Sosnowska: Festivalové fotografovanie mi pomohlo zdokonaliť sa (Rozhovor)

Fotografka Zuzanna Sosnowska z Varšavy fotografuje pre veľké poľské festivaly, aj pre ten najväčší Open’er. Pred jej objektívom stáli Kali Uchis, Wiz Khalifa, G-Eazy a mnohí ďalší.

Ne 07. říjen 2018 17:03 +0200

U našich susedov v Poľsku sa pravidelne konajú veľké hudobné festivaly Open’er, Orange Warsaw Festival a Krakow Live Music Festival, ktoré hostia najväčšie svetové mená od Solange a Kali Uchis cez Rae Sremmurd, Kendricka Lamara a Travisa Scotta až po The Weeknda a Dua Lipu. Ich súčasťou je aj Zuzanna Sosnowska z Varšavy, ktorá patrí k oficiálnym fotografom týchto podujatí. O tom, ako sa k tejto práci dostala, koho fotografovala a ako napreduje poľské hlavné mesto v ostatných rokoch, sa dozviete z rozhovoru. Ak sa vám jej zábery páčia, určite klikajte na jej webovú stránku, dajte jej like na Facebooku alebo ju sledujte na Instagrame, kde nájdete mnoho jej fotografií nielen hudobných interpretov.

Pamätáš si ešte ten moment, keď sa ti zapáčilo fotografovanie? Spomínaš si na svoju prvú fotografiu a fotoaparát, ktorý si použila?

Nezažila som taký ten magický moment, že by som vzala do rúk fotoaparát a okamžite vedela, že fotografovanie je mojím osudom. Bol to postupný proces, ktorý trval niekoľko rokov.

Na svoju prvú fotografiu si, samozrejme, nespomínam, ale úplne prvý fotoaparát, ktorý som používala, bol jednoduchý prístroj od Samsungu, ktorý dostal môj otec zadarmo k tlačiarni. V porovnaní s ním sú fotoaparáty v iPhoneoch na oveľa vyššej úrovni. Mal asi 5Mpx a pár funkcií. Ponúkal možnosť rozmazať okraje na všetkých stranách alebo len na spodu a vrchu fotografie. A, samozrejme, možnosť čiernobieleho fotografovania. Strávila som s ním celé hodiny pri fotografovaní mojej mačky a psov. Na dlhú dobu boli moji jediní modeli. Jeden zo záberov, ktorý som urobila s týmto Samsungom, poslúžil ako predloha pre obraz pre maliara portrétov, ktorý sme si zavesili v našom novom dome. Hoci bol tento Samsung skôr hračka, používala som ho celkom často s uspokojivými výsledkami. Mala som vtedy štrnásť rokov, nemala som teda ani veľké očakávania.

Môj druhý fotoaparát bol Sony Alpha 3000 v základnej výbave. Bola to moja prvá manuálna zrkadlovka. Je to zábavné, pretože Sony teraz zažíva akúsi renesanciu a čoraz viac fotografov používa ich produkty profesionálne. Naučila som sa veľa vďaka tomuto prístroju, ale nikdy by mi nenapadlo, že Sony Alpha budú opäť obľúbené medzi fotografmi.

Potom na strednej škole som si zaobstarala svoj prvý Canon. Išlo o model 60D, ku ktorému som si prikúpila svoj prvý objektív s pevným ohniskom 50mm 2.8. Vždy odporúčam tento objektív do výbavy každému, kto začína s fotografovaním. Nie je až taký drahý, a keď porovnáte kvalitu obrazu so štandardnou výbavou, je to ako nebo a zem. Celkom určite si všimnete rozdiel. S týmto Canonom a objektívom som začala fotiť prvé hudobné koncerty. Potom to už išlo všetko rýchlo.


zdroj:archív Zuzanny Sosnowskej

Keďže si z Varšavy, ako sa podľa teba mesto vyvíjalo ostatných niekoľko rokov a aké podujatia si mala možnosť fotiť v ňom?

Do Varšavy som sa presťahovala až po letných prázdninách po ukončení strednej školy. Počas dovolenky som pracovala v zahraničí, aby som si kúpila nový fotoaparát na profesionálnu prácu. Teraz v septembri to je vlastne piaty rok, čo tu žijem.

Mesto sa za ten čas veľmi rozvinulo. Čo si pamätám, chcela som sa vždy odsťahovať z Poľska, pretože som videla viac príležitostí v zahraničí v mestách ako Berlín, Londýn, Amsterdam alebo Bristol. Ani som si však nevšimla, kedy sa môj postoj zmenil. Začala som robiť rôzne veci, hneď ako som sa presťahovala do nášho hlavného mesta. Samozrejme, sústredila som sa najmä na štúdium žurnalistiky, ale vždy som sa snažila robiť aj niečo mimo toho. Niečo, čo by mi pomohlo zlepšiť moje fotografické schopnosti, získať kontakty alebo len zarobiť na život. Fotila som mnoho koncertov, niekedy aj niekoľko za týždeň. Pamätám si, že som milovala Varšavu kvôli tomu, že sa tam konalo tak veľa hudobných podujatí, ale teraz je to už trošku šialené. Dostalo sa to do situácie, že nemáte čas vidieť všetko, čo by ste chceli. Takisto ceny lístkov rastú a rastú. Ale nemôžem si sťažovať.

Samé pozitívne zmeny vidieť najmä v časti Praga, ktorá leží na pravej strane rieky Visla. Keď som sa tam sťahovala, každý mi hovoril, že je to trochu strašidelná oblasť, kde by ste nemali chodiť v noci sami. Počas toho, ako som vo Varšave, som tam pracovala, mala som tam byt a stále je to jedno z mojich obľúbených miest v meste. Veľmi sa zmenilo, ale stále má tú jedinečnú starodávnu atmosféru. Teraz je čoraz hipsterskejšie. Je plné krásnych nástenných malieb a vytvorili sa v ňom miestne spoločenstvá.

Spoločnosť vo Varšave, rovnako ako vo väčšine európskych hlavných miest, sa stáva rozmanitejšou. Je plná tvorivých a otvorených ľudí. Keďže kultúrne oživenie v meste stále prebieha, naskytá sa tu mnoho príležitostí. Trh tu nie je ešte tak presýtený ako v iných hlavných mestách. Neviem, kedy som sa zamilovala do Varšavy. Ale som si istá, že práve teraz by bolo pre mňa veľmi zložité odsťahovať sa odtiaľto.

Fotografuješ pre veľké poľské festivaly Open’er v Gdyni, Orange Warsaw Festival a Krakow Live Music Festival. Ako si sa k tomu dostala a čo ťa na fotografovaní festivalov baví najviac?

S hudobnou fotografiou som začala v roku 2013. Fotografovala som nie veľmi známe skupiny, aby som si vytvorila portfólio. Pamätám si, že oficiálne som fotografovala len jeden koncert, keď promotér z Varšavy súhlasil, že mi dá fotopas na fotografovanie Foals, jednej z mojich obľúbených skupín v tom čase. Páčila sa im moja práca, rozhodli sa preto vyskúšať ma. Bolo to plné stresu, extrémnych emócií, ale aj nezabudnuteľných spomienok. Stále si pamätám skladbu Late Night z ich koncertu. Nikdy neznela tak mohutne. Promotér bol spokojný s mojimi zábermi a o niekoľko mesiacov ma požiadali, aby som sa pridala do tímu fotografov festivalu Open’er. Takej ponuke sa nehovorí nie. To bol naozaj dôležitý moment v mojom živote.

Festivalové fotografovanie mi pomohlo zdokonaliť sa. Nemala som inú možnosť, len byť lepšia a lepšia. Open’er je najväčší festival v Poľsku. Je to obrovský stroj, ktorý musí fungovať dobre, pretože tisíce ľudí sa na to každý rok spoliehajú. Je to tlak, ktorý vás núti dať zo seba to najlepšie. Páči sa mi myšlienka, že vymeníte svoj každodenný život za štyri dni šialenstva plného rôznej hudby, uvoľnených ľudí, inšpirujúcich interpretov a žiadneho poňatia o čase. Môže to byť naozaj návykové. Na začiatku som sa sústredila viac na koncerty, ale teraz rada fotografujem aj návštevníkov festivalu, ktorí zvyčajne vyzerajú veľmi originálne. Mám rada interakciu a výmenu pozitívnej energie.

V neposlednom rade milujem fotografov z nášho festivalového tímu. Zvyčajne sa stretneme len počas festivalovej sezóny a počas tých šialených dní si jeden druhému pomáhame, rozprávame si príhody, zbierame skvelé zážitky a snažíme sa udržiavať rovnováhu medzi extrémnymi pocitmi. Aj keď sme celkom odlišní ako ľudia, zdieľame vášeň pre to isté, čo z každého z nás robí akéhosi super človeka, ktorý dokáže pracovať na sto percent bez spánku. Sú to skvelí spolupracovníci.


zdroj: archív Zuzanny Sosnowskej

Čo sú podľa teba najzložitejšie veci pre fotografa, keď fotografuje živé vystúpenia a koncerty?

Svetlo. Alebo presnejšie povedané, jeho nedostatok. Tma je základným prvkom, s ktorým pracuje osvetľovač pri osvetľovaní. Môžete mať šťastie a pracovať na vystúpení s rôznymi, niekedy nečakanými svetelnými variáciami. Dokážu naozaj poriadne okoreniť zábery. Na druhú stranu, môžete naraziť na takmer úplne tmavý koncert alebo koncert ladený do modra a červena. V oboch prípadoch bude vašou záchranou profesionálne vybavenie. To však znamená vysoké výdavky.

Okrem technických záležitostí sa musíte naučiť aj, kedy zaznamenať moment a preniesť ho na obraz so všetkými dôležitými emóciami. Taká fotografia je pre mňa vzácna. Keď fotografujete koncerty, nie je až taký veľký problém naučiť sa, ako správne nastaviť clonu, expozičný čas alebo ISO. Bude to vyžadovať čas a cvik, kým ich budete nastavovať podvedome, ale potom sa väčšina fotografií podarí. Skutočným umením je urobiť ich jedinečné. Loviť ten kratučký moment, predvídať ho a zachytiť. Budete vedieť, keď sa vám podarí získať ten jeden dokonalý záber počas troch skladieb, v priebehu ktorých môžete fotografovať. Vytvoriť niečo, čo vyniká – to je to najťažšie.

Počas koncertov si fotografovala Stormzyho, Travisa Scotta, Gorillaz, Eda Sheerana, Pharrella Williamsa, The Weeknda a mnohých ďalších, ale podarilo sa ti spraviť aj portrétové fotografie interpretov ako Kali Uchis, Wiz Khalifa a G-Eazy. Mala si možnosť komunikovať s niektorým z nich trochu?

To záleží od interpreta. Čím väčšie meno, tým menej času s ním môžete stráviť. Samozrejme, je to pochopiteľné, pretože majú veľmi nabitý program na festivaloch, obzvlášť, ak poskytujú pred koncertom rozhovory. Vždy sa snažím vystupovať profesionálne. Uvedomujem si, že sme dvaja ľudia, ktorý sa pokúšajú robiť svoju prácu najlepšie, ako vedia, takže beriem ohľad na ich časové možnosti. Nebolo to štúdiové fotografovanie, ale fotografovanie portrétov na festivale, takže ak tlačíte príliš, môžete stratiť atmosféru. Fotografie, ktoré si spomenul, mi zabrali asi desať sekúnd každá. Wiz Khalifu som odfotila, kým sa rozprával s natáčacím štábom a moja kamarátka použila na jeho nasvietenie iPhone. Keď prídem na miesto, kde mám fotografovať, rozhliadnem sa okolo, vyberiem miesto a vytvorím si koncept v hlave. Keď je potom interpret k dispozícii, celé fotografovanie mi trvá len niekoľko sekúnd a každý sa môžeme vrátiť k svojim povinnostiam. Pred fotografovaním sa vždy predstavím a usmejem, aby som ich naladila, a cítili sa príjemne tu v Poľsku.

Ak interpret nie je headliner, je šanca, že jeho manažéri budú ochotnejší. Niekedy si môžete vybrať miesto aj niekde inde ako v backstagi, takže vtedy vzniká priestor pre kratšie rozhovory. Rada sa rozprávam s mladými interpretmi, ktorí sú starší odo mňa len o niekoľko rokov. Všetko je pre nich ešte stále veľmi nové. Vnímam ich nadšenie, niekedy aj stres. Ak ich fotografujem pred koncertom, pýtam sa ich, ako sa cítia, či je všetko v poriadku a vždy im poprajem veľa šťastia.


zdroj: archív Zuzanny Sosnowskej

V pamäti mi zostal najmä jeden moment. Bola to moja druhá festivalová sezóna a poslali ma odfotografovať portrét skupiny The Maccabees pred ich koncertom na Krakow Live Festivale v roku 2015. Nanešťastie, takmer celá skupina bola ešte v meste. Až na speváka Orlanda Weeksa. Bol to jeden z najmilších a najústretovejších ľudí, akých som stretla v hudobnom priemysle. Bola som vtedy ešte stále nováčikom a fotografovanie portrétov známych interpretov bolo pre mňa trochu stresujúce. Poskytol mi toľko času, koľko som potrebovala, aby som získala dobrý záber. Pýtal sa ma, či som spokojná s výsledkom. Rozprávali sme sa aj o živote na tour a o Krakowe.

Keď si bola tento rok v Cannes, tak si odfotografovala, ako Francúzi oslavovali v uliciach mesta víťazstvo ich národného tímu na Majstrovstvách sveta vo futbale. Aká tam vládla atmosféra?

Bolo to veľmi spontánne. Sedela som v dome u kamarátky len kúsok od podniku, v ktorom väčšina mesta sledovala finálový zápas. Keď sa blížil ku koncu a cítila som, že francúzsky tím vyhrá, zobrala som fotoaparát a išla som do ulíc. Bolo to čisté šialenstvo. Niečo také som asi nikdy predtým nezažila. Po poslednom hvizde ľudia plakali, objímali sa a kričali na plné pľúca. Odpaľovali svetlice, hádzali petardy, vyskakovali na autá, skákali na strechách nákladiakov, maľovali si navzájom tváre. Všade boli motocykle. Nedalo sa rozoznať, kde je chodník a kde cesta. Polícia nezasahovala, pretože to nemalo zmysel. Mohli zastaviť jednu osobu, ale nezmenilo by to nič. Toto šialenstvo trvalo do rána. Stále si pamätám, ako som sledovala jazdiť autá so šiestimi ľuďmi na streche, ktorí mávali francúzskymi vlajkami. Bolo to ako nekonečná explózia radosti.


zdroj: archív Zuzanny Sosnowskej

Aj keď sa venuješ rôznym fotografickým žánrom, vyzerá to tak, že hudobná fotografia je tvojou najväčšou vášňou. Je to naozaj tak, že ťa najviac baví fotografovanie interpretov?

Áno, hudba bola vždy veľkou súčasťou môjho života. Moji rodičia ma naučili počúvať hudbu. Keď som bola dieťa, púšťali mi klasický rock. Neskôr som si formovala vlastný hudobný vkus. Začala som objavovať metal, rap, r&b, reggae a dokonca aj pop. Nikdy som si nevšímala hranice. Ak ma tóny oslovili, počúvala som akúkoľvek skladbu bez ohľadu na žáner. Párkrát som sa poskúšala hrať na perkusie a gitaru, ale nemala som na to príliš trpezlivosť. Preto hovorím, že keď som sa nemohla stať hudobníčkou, stala som sa hudobnou fotografkou. Chcela som len skrátka prepojiť svoje dve veľké vášne.

Keď ste vášnivý návštevník koncertov a začnete sa venovať koncertnej fotografii, tak trochu riskujete. Riskujete, že sa to stane vašou každodennou rutinou. Že prídete o to kúzlo, o zimomriavky na koži, keď počujete skladby naživo. Môže sa to stať, keď spoznáte mechanizmy hudobného priemyslu, uvidíte opakovane tie isté koncerty alebo budete počuť interpretov hovoriť tie isté veci návštevníkom na každom koncerte. Vtedy vaše očakávania začnú klesať. Neznamená to však, že už nebudete mať zimomriavky na koži znova. Keď ich dostanete, budete vedieť, že to je dobrý koncert a skvelý interpret, ktorý vás stále dokáže prekvapiť. Dokonca môžete zažiť niečo úplne nové. Nejde opísať slovami, aké to je, keď sledujete koncert svojej obľúbenej kapely po prvýkrát z veľkej zvukárskej veže, ktorá sa nachádza oproti pódiu.

Nedávno som sa začala venovať cestovateľskej fotografii. S niekoľkými priateľmi cestujeme aspoň dvakrát za rok do rôznych krajín a strávime tam jeden alebo dva týždne, podľa toho, čo chceme zažiť. Zvyčajne to robíme tak, že spravíme okruh a pozrieme si sever, západ, východ a juh každej krajiny, keďže jednotlivé časti sa často líšia a poukazujú na rôznorodosť prírody. Nefotografujem len to, čo vidím a čo ma fascinuje svojou exotikou, ale aj naše každodenné dobrodružstvá mladých ľudí z Poľska pri spoznávaní sveta.

Niektorí fotografi sa sťažujú na telefóny a sociálne siete ako Instagram. Vraj im komplikujú prácu, pretože vďaka nim sa dnes každý môže stať fotografom. Na druhej strane sú takí, ktorí sociálne siete využívajú vo svoj prospech a šíria svoju prácu medzi širšie publikum. Sú ti nápomocné pri práci?

Moja rada je, nikdy sa nesťažujte, proste fotografujte ďalej. Fotografie vytvorené telefónmi nebudú nikdy také dobré, ako keď použijete fotoaparát, ak ste fotografi a viete vycítiť správny moment. Technológie sa vyvíjajú veľmi rýchlo, takže možno sa to zmení. Ľudia si teraz fotia koncerty na iPhony zo sentimentálnych dôvodov alebo aby sa ukázali na sociálnych sieťach. Môže to byť frustrujúce, ak som návštevník, ktorý stojí za takýmto človekom, a chcem sledovať koncert, ale nie pre mňa ako fotografa.

Myslím si, že nie je ani nič zlé na myšlienke, že dnes sa každý môže stať fotografom. Podľa mňa je to skvelé. Nie je to žiadna elitná skupina, ktorej členmi môžu byť len vyvolení. Treba vyhodiť z hlavy súťaživosť. Jediný, s kým chcete súťažiť ste vy. Snažte sa byť lepšími, skúšajte nové veci, užívajte si to a zdieľajte svoju prácu s ľuďmi.

A tu sa dostávame k sociálnym sieťam. Na začiatku som zverejňovala svoje fotografie len na Instagrame a trvalo mi niekoľko rokov, kým som si vôbec vytvorila fanpage na Facebooku. Bola som presvedčená o tom, že ľudí nebudú zaujímať veci, ktoré fotografujem, aby som si vytvárala komunitu na Facebooku. Moji priatelia ma museli prinútiť. Nie je nič lepšie ako mať pri sebe ľudí, ktorí vás dokážu nakopnúť a motivovať. Mám radšej Instagram kvôli jeho výzoru a jednoduchosti, ale kombinácia Facebooku a Instagramu funguje pre kreatívnu prácu ešte lepšie. Klienti ma kontaktujú na oboch platformách. Ak niečo vytvárate, musíte to zdieľať. Nie je žiadna iná zázračná cesta v dnešnej dobe. Môžete čakať na nejakú príležitosť alebo že si na vás sadne šťastie, ale prečo ich nepritiahnuť?