Zdroj: twitter.com/solangeknowles

Od hudby k vizuálnemu umeniu. Solange experimentuje s architektúrou a dizajnom

Speváčka pripravuje vystúpenia a videoklipy s presahom do architektúry, venuje sa scénografii a spolupracuje so švédskym nábytkárskym gigantom IKEA.

So 30. červen 2018 14:58 +0200

O Solange sa dlhú dobu hovorilo len ako o mladšej sestre Beyoncé. Hoci písala svoje vlastné skladby od skorého detstva, tancovala so skupinou Destiny’s Child, chvíľu dokonca v zostave zastupovala zranenú Kelly Rowland, alebo účinkovala vo videoklipe k hitu Ice Box od Omariona, stále zostávala v jej tieni a nemohla uniknúť nekonečnému porovnávaniu s ňou. Na svojom druhom albume Sol-Angel and the Hadley St. Dreams vyhlásila „I’m not her and never will be“ a pokúsila sa zbaviť všetkých nálepiek. Po nevydarenom debute Solo Star, pôrode a rozvode sa na ňom ovplyvnená starým soulom a r&b, ale aj európskou elektronikou vydala vlastnou umeleckou cestou. Mnohých poslucháčov vtedy príjemne prekvapila dospelým obsahom a odvahou experimentovať. Už v tom čase chcela mať pod kontrolou aj vizuálnu stránku svojej tvorby. Video k skladbe I Decided spolurežírovala s Melinou Matsoukas, pri natáčaní klipu k skladbe T.O.N.Y. si režisérske úlohy podelila s Va$htie a obrazové spracovanie skladby Sandcastle Disco zvládla režírovať sama.

S ďalšími projektmi čím ďalej tým viac prekračovala hranice hudby a inklinovala k vizuálnemu umeniu. Jej épečko True sprevádzali výrazné farebné obaly. Predlohou jej boli abstraktné diela maliara Marka Rothka, ktorý ukladal polia farieb na veľké plátna. Mimochodom, je to ten istý Mark Rothko, o ktorom Jay-Z rapuje v skladbe Picasso Baby. Solange podľa vlastných slov sedávala dlhé hodiny v Rothkovej kaplnke v Houstone, kde sú inštalované jeho práce. Intenzívne ich prežívala a bola nesmierne unesená z toho, ako dokázal pracovať s farbami tak, že u diváka vyvolávali silný meditatívny účinok. Z toho dôvodu sa priestor využíva nielen ako galéria a koncertná sála, ale tiež ako miesto na meditáciu alebo cvičenie jogy. Farby hrali podstatnú úlohu i vo videoklipe k hitu Losing You. Ako zdroj inšpirácie Solange v tomto prípade poslúžila kniha Gentlemen of Bacongo. Taliansky fotograf Daniele Tamagni v nej zachytil subkultúru afrických elegánov, ktorí sa pohybujú v uliciach hlavného mesta Konga v pestrofarebných oblekoch a klobúkoch. Aj keď speváčka musela nakoniec natáčať v Kapskom meste kvôli fototermínu s magazínom Elle, podobnú komunitu a atmosféru objavila aj na tomto mieste, a tak finálny vizuálny výsledok vo svojej podstate zmenou lokality neutrpel.

Umelecký vnímanie pomáhala Solange rozvíjať jej matka Tina Lawson, ktorá je vášnivou zberateľkou výtvarných diel. Doma a vo svojom kozmetickom salóne mala vystavené desiatky malieb a sôch od afroamerických autorov ako Henry Ossawa Tanner a Elizabeth Catlett. Spolu s oboma dcérami a Kelly Rowland, ktorá u nich v detstve bývala, sedávali vo štvorici v kuchyni pri stole a diskutovali o jej zbierke. Takýmto spôsobom im chcela predstaviť rôzne podoby estetickej krásy a pomôcť im nadobudnúť sebavedomie. S odstupom času si myslí, že sa jej to podarilo, pretože všetky tri vždy vystupovali suverénne. Solange svoju kreativitu a individualitu prezentovala nebojácne už ako malá špecifickým módnym štýlom. Nosila kožuchy a kovbojské čižmy, a to aj napriek tomu, že sa jej iné deti posmievali a považovali ju za zvláštnu.

Na svojom ostatnom albume A Seat at the Table sa speváčka venuje témam rasizmu, segregácie, postavenia Afroameričanov a hľadania vlastnej identity, ale aj oslave černošskej nezávislosti, hrdosti a úspechu. Skladbu F.U.B.U. preto nazvala podľa kultovej hip hopovej značky a chcela, aby poslucháčov celou nahrávkou sprevádzal raper Master P, ktorý bol vďaka svojmu nezávislému impériu No Limit jedným z najlepšie zarábajúcich čiernych podnikateľov svojej doby so širokým záberom od hudby cez film a módu až po športový manažment. S Beyoncé v ňom navyše vidia podobnosť s ich otcom Mathewom Knowlesom, pretože aj on vybudoval svoju vlastnú spoločnosť sám a stal sa úspešným manažérom. Vzhľadom na naliehavé posolstvo sa Solange rozhodla odkomunikovať album na miestach, do ktorých čierni umelci nemali v minulosti z rasových dôvodov prístup. Prináša ho do múzeí, galérií, slávnych koncertných sál a operných domov. Niekedy až militantne naladená vyhlasuje: „We belong here. We built this shit!“ Vo svojich multidisciplinárnych vystúpeniach kombinuje hudbu, tanec, módu a architektúru. Ich spojením vytvára jedinečný vizuálny zážitok a ako zvykne hovoriť, uvádza priestor do pohybu. Keď v Guggenheimovom múzeu v New Yorku predstavovala performanciu An Ode To, požiadala hostí, aby dodržali dress code a prišli v bielom oblečení. Boli tak v kontraste so zemitými farbami, do ktorých sa obliekla s členmi kapely a vokalistkami. Väčšina vystúpenia sa odohrávala na prízemí rotundy, kde boli rozmiestnené geometrické objekty. Speváčka však využila aj ďalšie výškové úrovne stavby. V istom momente sa napríklad na troch poschodiach nad sebou objavila početná dychová sekcia.

V múzeu Chinati Foundation uprostred texaskej púšte museli návštevníci, opäť oblečení v bielom, kráčať pešo niekoľko minút, aby sa dostali na miesto, ktoré si Solange vybrala pre svoju performanciu Scales. Krátko po príchode zbadali v diaľke, ako sa k nim približuje so skupinou ľudí odetých v jednofarebných rovnošatách. Prichádzali zoradení v jednom šíku a prechádzali okolo betónových blokov, ktoré dominovali otvorenému priestoru a vytvárali scenériu jej vystúpeniu. Ich autorom je minimalistický umelec a zakladateľ múzea Donald Judd. Bol to práve on, kto najviac ovplyvnil speváčkine vizuálne vyjadrovanie a priviedol ju k samotnému spôsobu, akým prezentuje album A Seat at the Table. Keď mala dvadsaťjedna rokov, navštívila jeho múzeum prvýkrát. Okamžite ju ohromilo, ako pracoval s obyčajnými materiálmi ako kov, plast, sklo a betón a premieňal ich na fascinujúce, častokrát viacfarebné geometrické objekty.

Na príprave svojich vystúpení sa Solange podieľa po všetkých stránkach – od zostavovania hudobných aranžmánov cez tvorbu choreografií a výber kostýmov až po vlastnoručné navrhovanie scén. Inšpiruje sa už spomínaným Donaldom Juddom, ale aj ďalšími umelcami, Robertom Willsonom a Isamu Noguchim, choreografmi Alvinom Aileym a Trishou Brown alebo režisérom hudobných videoklipov Paulom Hunterom. Ovplyvňujú ju výhľady na krajinu, obaly z diskografie skupiny Earth, Wind & Fire a jazzového hudobníka Sun Ra, film The Holy Mountain, videoklip k hitu Bills, Bills, Bills od skupiny Destiny’s Child, geometria, slnko, mesiac či staroveká egyptská architektúra, čo je zjavné pri pohľade na jednu z jej scén, na ktorú umiestnila dve vysoké pyramídy a obrovskú guľu. Takáto zostava pôsobí v kombinácii so svetlami veľmi efektne. Použila ju aj v Opere v Sydney, kde odohrala štyri vypredané koncerty v rade. Z času na čas však rozmerné dekorácie so sebou prinášajú nečakané a úsmevné situácie. Koncert zo série Orion’s Rise v losangelskom amfiteátri Hollywood Bowl musela Solange odohrať len s jednou pyramídou, pretože tá druhá počas prevozu spadla z nákladného auta a poškodila sa.

Nadšenie speváčky pre architektúru badať aj z jej ostatných klipov. Do vizuálu k skladbe Cranes in the Sky zaradila scény, v ktorých tancuje v architektonickom komplexe The Plant postavenom v industriálnom štýle. Nachádza sa niekoľko kilometrov od mesta Kyle v Texase a je vyhľadávaným miestom pre svadby a oslavy. V iných záberoch stojí na streche futuristického oceľového domu Steel House, ktorý pripomína vesmírnu loď. Váži približne stodesať ton, podopierajú ho štyri nohy a ponúka panoramatický výhľad na jazero Ransom Canyon v Texase. Do videa k skladbe Don’t Touch My Hair zakomponovala Solange architektonicky zaujímavé miesta v New Orleans, ktoré sa pred niekoľkými rokmi stalo jej novým domovom. Svoje priestorové vnímanie, pohybové prvky, módny a architektonický vkus preniesla i do klipu k skladbe The Weekend, ktorý režírovala pre svoju kamarátku SZA. Tá si zaň ale vyslúžila kritiku práve preto, že z neho až príliš cítiť rukopis Solange.

Krátko pred tým, ako sa speváčka tento rok v apríli pridala k Beyoncé počas jej vystúpenia na festivale Coachella, odpremiérovala v Hammerovom múzeu v Los Angeles svoj krátky medzidisciplinárny film Metatronia (Metatron’s Cube), ktorý skúma vzťah medzi pohybom a architektúrou. Ona samotná v ňom neúčinkuje, ale podieľala sa na jeho výrobe autorsky. Režírovala ho, s dizajnérom a architektom Griffinom Frazenom do neho navrhla bielu kocku, spolupracovala na sprievodnej hudbe, pomáhala s výberom tanečníkov a po tom, čo sa naučili choreografiu, ich umiestnila v priestore. Film na svojej webovej stránke zverejnilo múzeum. Kocka by následne mala byť vystavená na vybraných miestach v Spojených štátoch.

Keď pred niekoľkými týždňami ohlásila švédska nábytkárska spoločnosť IKEA pripravované spolupráce, medzi jej partnermi sa okrem Adidasu alebo Lega objavila nečakane umelecká platforma Saint Heron, ktorú založila Solange v roku 2013. Ako hovoria obe strany, pohybujú sa v priestore medzi architektúrou, dizajnom, umením a hudbou. Výsledkom majú byť viacúčelové architektonické a interiérové objekty určené pre domácnosti. Správa okamžite vyvolala záujem medzi fanúšikmi speváčky, z ktorých jej niektorí ponúkli svoje peniaze bez toho, aby vôbec videli samotné produkty, iní jej zo žartu navrhli, aby súčasťou kolekcie boli vankúše mäkké ako jej vlasy alebo meditačná miestnosť.